reklama

Železnice: okienková kultúra

Iste ste už niekedy cestovali a hádam sa vám pritrafilo, že ste išli práve vlakom. Nuž tento víkend na konci marca sa to skoro stalo aj mne. Skoro.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Som z tých, ktorí všade chodia autom – je to rýchle, pohodlné, nikto ma nevyhadzuje zo sedadla a je v ňom príjemne teplo. Do Prahy, kde som sa chystal vychutnať prvé jarné lúče slnka v kaviarničkach na Malej strane to však nejaký ten kilometer je a tak som sa rozhodol ísť vlakom. Veď dnešné vlaky pýšiace sa nakláňaním v štýle „fitipaldi“ či dopravou až do New Yorku v spolupráci s leteckými spoločnosťami už komfort ponúkajú. S odhodlaním medzinárodného cestovateľa som sa teda postavil do rady informačného centra bratislavskej Hlavnej stanice a začal nasiakavať neopakovateľnými korenistými vôňami.

Cesta začínala sľubne - za okienkom energická mladá dáma, zrejme študentka s prehľadom zvládala najvšakovakejšie požiadavky zákazníkov aké si dokážete predstaviť. Sympatický mladý muž v okuliaroch – audítor tipujem – úctivo požiadal o radu ako sa dostať v nedeľu do Košíc. Jedno ťuknutie do vševediaceho tvora na stole a ajhľa – pán odchádza s úsmevom na tvári. Usmievam sa teda aj ja – za chvíľu už budem držať v ruke palubný lístok á la letenka a v piatok hor’ sa dobyť svet. Vyslovím svoju predstavu – v piatok niečo po štvrtej by som rád cestoval do Prahy vlakom EuroCity/SuperCity v nefajčiarskom vozni – nič mimoriadne – nefajčiarov nás tam bude zopár desiatok – hádam sa pomestíme. Odjakživa mám rád voľný priestor a tak upresním, že by som rád sedel v otvorenom vozni bez kupé. Zrazu sa zo mňa stáva náročný nefajčiar, ktorému nieto pomoci. Systém vraj nerozlišuje, či je to vozeň s kupé, alebo otvorený. Spotený lovím v pamäti – veď minule našli číslo vozňa so sedadlami za sebou v magickej papierovej knižke, ktorá bola určite písaná ešte v bernolákovej slovenčine. Ako sa len volala... Pani vraví, že žiadnu takú diablovu príručku na informáciách nemajú – vraj nech skúsim v pokladni č. 16 – to je vraj doplatková pokladňa, tam určite budú mať. Doplatková, hm, určite nejaká luxusná vravím si – v očakávaní si teda vystojím radu. Zhrbenej pani načúvajúcej pri okienku vysvetlím na druhý krát, že by som potreboval vedieť, ktorý vozeň v mojom EuroCity vlaku je otvorený so sedením za sebou. Vedomá si svojho statusu ma odpoklonkuje k pokladni oproti s tým, že ona lístky nevydáva. Veď ja nechcem lístok – iba informáciu, ale idem skúsiť šťastie k pokladni nižšie – je tam menšia rada.

Na mesto sadá tma a ja už cítim opar nad Vltavou. Zo sna ma preberie ohlušujúci rachot – prikrčím sa - hádam sa tu nestrieľa – nie, to len pani za okienkom bez slova spustila roletu a odchádza za rodinou. Veď aj ja by som rád, ale na to potrebujem lístok. Presúvam sa teda k ďalšiemu okienku. Opäť tá vôňa santalového dreva a ľudských feromónov. Hurá, som pri okienku a sedí tam pani – úspech je za dverami. Vyslovím svoju požiadavku a pridám dovetok, že popis vozňov nájde v takej špeciálnej príručke. Volá sa Vlaky osobnej dopravy (už som pokročilý cestujúci!). Akoby naschvál práve tú stranu, kde je nákres vozňov odviala história. Vyzbrojený vedomosťami idem späť na informácie.

S milou študentkou spoznávam zákutia jej pracoviska – hľadáme ružovú príručku VOD. S rukou roztrasenou vzrušením z objavovania neznáma mi ju podáva s tým, že je tu nová a nevie v "tom" hľadať. Analytické myslenie mám vraj dobré a tak sa púšťam do radenia vozňov, vysvetliviek, typov vozňov – „Bee“, „Bpmz“, „Bvmz“, to je ono, toto: Bpmz – aha tu chcem sedieť pri okne. V priebehu piatich minút zvládam interné príručky a viem, číslo vysnívaného vozňa. S víťazoslávnym úsmevom kráčam k pokladni, hovorím si - predsa len za niečo v tej práci peniaze dostávam.

Okienka dookola potemneli, rady sa predĺžili. Čakám. A ďalšia pani za okienkom, tú si pamätám, zastavila sa aj na informáciách! Sprisahanecky na ňu žmurknem a poviem, že by som rád do Prahy (už po štvrtý krát). S hrdosťou v hlase pridám aj číslo otvoreného vozňa kde chcem sedieť tutoľa pri okne. Akéže to prekvapenie – vševediaci tvor na stole sa skrúca, zápasí, ale číslo želaného vozňa napísať nedovolí. Je to vraj taká lotéria, že si zaplatím a možno budem štyri hodiny sediet tam, kde chcem. Nič vraj nie je garantované. „To už dnes naozaj nikto nič negarantuje?“ – napadá ma vtipný slogan. Skúsim teda prvú triedu, tam bývajú pekné vozne, priestranné. Pýtam sa, či tam majú aj elektrické zásuvky, že si zapnem môj stroj a poziem voľajaký film, keď už platím štyristo korún navyše – kino by ma stálo dvesto. Negarantujeme, nevieme, možno príde taký a možno onaký.

Zamyslím sa – ja pri okienku zaplatím a zaplatím určite a určite o štyristo korún viac, tak by som aj určite mal sedieť kde chcem a určite by som tam mal mať aj zásuvku. Chcem určite zaplatiť za URČITE a nie za MOŽNO. Odchádzam od okienka, s tým, že sa hádam preveziem tým mojím malým autíčkom, alebo možno skúsim veľké lietadlo. Lietanie si musím cvičiť, lebo železnice už asi za chvíľu vďaka okienkovej kultúre skončia.

Alexander Vlčko

Alexander Vlčko

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek pracujúci v biznise, ktorý verí vo férovosť a v to, že život sa dá žiť aj slušne. Rád čítam vaše názory a dúfam, že vás niektoré z mojich budú inšpirovať Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu